História obce

,,Ako človek bez svedomia, je národ bez vedomiasvojej minulosti iba hromada koží otrockých"
- Michal Hurban

Severošarišská obec Matysová leží v nadmorskej výške cca 600 m.n.m. Rozprestiera sa v strede Ľubovnianskej vrchoviny, v doline potoka Lipník v rozlohe 1043 ha. Vrchovinový chotár dával jej obyvateľom v minulosti možnosť živiť sa roľníctvom, pastierstvom a prácou v lese. Privirábali si pálením vápna, tkaním plátna a predajom sušených sliviek.

Obec bola založená pravdepodobne v 2. polovici 14. storočia. Najstaršia správa o obci je z r. 1408  /15. storočie/, keď kráľ Žigmund daroval šľachticovi Imrichovi z Perína ľubovnianske hradné panstvo, ku ktorému patrila aj Matysová. V darovacej listine je uvedená v nemeckom názve  ,,Mathezhaw" vo význame Matysova Poruba. Názov je odvodený od koreňa mena prvého miestneho šoltýsa Matysa. Obec vybudovali usadlíci so šoltýsom Matysom, poverencom Václava z Petrovenca pravdepodobne v 2. pol. 14. st. podľa zákupného práva. Obyvatelia po r. 1408 sídlisko opustili, dedina zanikla a neobnovili ju ani v 16. st. R. 1569 bol tu len panský majer Mathyzo. Časť bývalého chotára mala aj vtedy názov Matysová a patrila panstvu Plaveč. Nové sídlisko vzniklo z iniciatívy Horvátovcov z Plavča, ktorí tu začiatkom 17. st. usadili nových obyvateľov. Nová kopaničiarska dedina dostala opäť názov Matysová. R. 1787 mala 58, v ktorých žilo 395 obyvateľov a v r. 1828 68 domov. s  505 obyvateľmi. Najvyšší počet obyvateľstva dosiahla obec Matysová v 2. polovici 19. storočia, v roku 1870 tu žilo až 680 obyvateľov, no odvtedy ich počet klesá. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pálením vápna a tkaním.  Zaujímavosťou je, že  od 17. storočia mala novopostavená obec vlastnú samosprávu na čele s richtárom a 1 až 2 prrísažnými. V r. 1848 vystúpili proti feudálnym povinnostiam. V obci boli časté epidémie:  r. 1846 vypukla epidémia týfusu, ďalšia epidémia postihla obec r. 1871 - zomrela 40 ľudí, a r. 1873 epidémia cholery - zomrelo 75 ľudí. Po r. 1918 hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo.

Pred vpádom nemeckých vojsk do Poľska - 28.8.1939, prišli do obce jednotky slovenskej armády a neskôr aj nemecké vojsko. Obec bola oslobodená 24.1.1945.

Revolučný národný výbor bol utvorený 30.1.1945 v zložení: predseda Ján Havran, podpredseda Michal Petrík, tajomník Mikuláš Firc. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, z 277 hlasov získala 132. V roku 1947 v rámci opcie odišlo 13 rodín za lepším životom do ZSSR. Opcia bola výmena obyvateľstva medzi Československom a Sovietským zväzom po druhej svetovej vojne. Uskutočnila sa na základe Protokolu k zmluve medzi Československou republikou a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine z 29.júna 1945 a Dohody o práve opcie a vzájomného presídlenia podpísanej v Moskve 1. júla 1946.

JRD bolo založené r. 1978 a pripojené k JRD Údol. Po r. 1945 bol v obci zavedený telefón /1957/, vodovod /1957/, elektrická sieť /1959/, miestny rozhlas, verejné osvetlenie, autobusová doprava /1960/, postavená asfaltová cesta /1960/, kultúrny dom /1969/, budova Jednoty ŠD /1962/, požiarna zbrojnica /1969/, zregulovaný miestny potok /1961/, vybudované nové rodinné domy a ďalšie objekty.

Začiatkom minulého storočia a po druhej svetovej vojne sa začalo pomalé no isté vyľudňovanie. Studené údolie Matysovského chotára nikdy neposkytovalo jeho obyvateľom dostatok obživy. Matysovčania nachádzali nový domov hlavne v Amerike, Kanade, Begicku na Ukrajine a v mestách celého bývalého Československá.

K 31.12.2010 žije v obci už iba 72 obyvateľov, obec je vyhľadávaná ako rekreačná oblasť a pôvodne drevenice slúžia ako víkendové domčeky, do ktorých sa vracajú za relaxom pôvodní obyvatelia, ale aj prechodní novousadlíci z Prešova, Košíc, Popradu, Banskej Bystrice či Čiech. Obec nadobudla charakter rekreačnej a relaxačnej dediny.

Dominantou matysovskej prírody je vrch Marmon (Marman), ktorý v sebe skrýva ojedinelú červenú horninu. V jeho blízkosti sa nachádza pamätná tabuľa a miesto tragickej udalosti z druhej svetovej vojny. Pád ruského ťažkého bmbardéra spomínajú miestni, samozrejme tí skôr narodení, ešte aj dnes. K matysovskej histórii patrí aj drevená cerkov  sv. Michala, ktorá sa nachádza v skanzene hradu Stará Ľubovňa, kde bola v roku 1979 z Matysovej presťahovaná.